Španielsky denník I.

Detaily

Uverejnené sobota, 21. január 2012, 09:00

Autor: Braňo Martiš

Príprava

Do Španielska cestujem prvýkrát. Idem spolu s kamarátkou a našim spoločným cieľom je Madrid. Mojím osobným cieľom je severné Španielsko, konkrétne oblasť Astúria kde sa konajú majstrovstvá Španielska v ryžovaní zlata.

Najlacnejšia a najrýchlejšia spiatočná letenka do Madridu bola z Prahy a tak sme si ju rezervovali spolu so spiatočným cestovným lístkom na trasu BA-Praha. Pobalenie vecí trochu skomplikovalo to že som musel brať ryžovaciu panvicu ktorá ma priemer cca 50 cm a stan, keďže v Astúrii budem kempovať. Mal som 28 kilový batoh, čo nebolo problém odniesť, ale bolo to dosť nad limit do lietadla.

Prvý deň

S kamarátkou sme sa stretli ráno o 8-mej na autobusovom nástupišti asi 15 minút pred odchodom autobusu. S pomocou vodiča sme si naložili batožinu do autobusu a nalodili sme sa do jeho útrob. Čakala nás približne 5 hodinová cesta do stovežatej Prahy. Autobus bol moderný, klimatizovaný, ale wc nefungovalo, co viacerí cestujúci ocenili frflaním na účet oboch vodičov a doprosovaním sa aby zastavili. Odmietli a urobili tak až na motoreste Devět křížú. Vodiči nám nedovoli jesť v autobuse, aby tam vraj nebol neporiadok. Myslím že väčšina ľudí tento zákaz brala ako súčasť poskytovaných a zaplatených služieb prepravcu a s úspechom ho ignorovali. Potom sa bez problémov pokračovalo ďalej.

Do Prahy sme dorazili poobede a stále sme mali čas asi 4 hodiny do odletu. Za 30 CZK sme si na Florenci odložili batožinu do úschovne a vybrali sa prebrázdiť zrýchleným tempom centrum Prahy ktoré je dosť blízko k nástupišťu. Po vzájomnom navigovaní sa čerpajúc zo spomienok z dectva keď som bol v Prahe asi poslednýkrát sme so kľudným krokom dostali priamo pred orloj. Tu už čakal dav turistov s pripravenými kamerami a fotoaparátmi na odbíjanie 3tej hodiny kedy sa tento majstrovský mechanizmus dal do pohybu. Premotali sme sa uličkami ďalej až ku Židovskému cintorínu kde sme sa zastavili pri stánkoch so suvenírmi a po malom nákupe (magnetka na chladničku za asi 3 eurá) sme sa otočili na cestu nazad. Mali sme chuť na zmrzlinu a tak sme vošli do najbližšej zmrzlinárne. Keď sme videli cenu 50 CZK za jeden! kopček zmrzliny, zamrzol nám v tom 30 stupňovom teple úsmev na perách a pobrali sme sa ďalej upíjajúc z kofoly kúpenej v neďalekej Bille. O pár metrov ďalej bol ďalší stánok so zmrzlinou kde už bola cena nižšia 30 CZK. Pomyslel som si že ak to takto ide aj ďalej, tak ak je nejaký stánok na okraji Prahy, tak tam musia už zákazníkom doplácať za to že si od nich kúpia zmrzlinu.

Začali sme sa vracať smerom k autobusu keď sa spustil poriadny letný lejak. Premokli sme a skrytí vo vchode domu sme počkali kým dážď zoslabne. Prestalo pršať a my sme sa dostali na Florenc, vyzdvihli sme si batožinu a išli čakať na autobus na letisko v Ruzyni. Za 50 CZK na osobu a 30 CZK za batožinu sme sa asi hodinu motali ulicami Prahy keď sme dorazili na letisko. Tu sme si našli terminál a prešli kontrolou. A potom sme už len čakali na náš let. Čas odletu sa blížil a už sme sa tešili že sme o chvíľu v Madride a stretneme sa so spoločnou kamarátkou ktorá nás tam čakala a u ktorej sme mali bývať.

Letuška pri vstupe do lietadla však našu radosť prekazila oznámením že let bude hodinu meškať. Mykol som plecami , napísal som smsku do Madridu že meškáme a spolu sme šli do business launch. V sandáloch a trekingových kraťasoch som ozaj pôsobil ako businessman. Po krátkom občerstvení sme si prečítali na monitore, že ľudia čakajúci na let do Madridu sa začali presúvať na palubu lietadla ČSA. To bol signál aj pre nás. Dostali sme sa bez problémov dnu a po približne 3 hodinách letu sme hladko pristáli na madridskom letisku Barajas (čítaj Barachas).

Kto ešte nevidel v živote letisko a chce vedieť ako by malo vypadať po architektonickej stránke, mal by sa tam ísť pozrieť, odporúčam. Kamarátka nás už čakala spolu so svojim známym a odviezla si nás k sebe domov, do svojho útulného bytu v širšom centre najvyššie položeného hlavného mesta v Európe. Sprcha, niečo rýchle pod zub, trochu piva riedeného citrónovou sódovkou a rozhovor bol tým čo ukončilo tento hektický deň.

Z výdatného spánku som sa prebral až na obed nasledujúci deň – nebolo to spôsobené ani pivom, ani únavou, ale teplom, ktoré sa tam na nás valilo zo všetkých strán. Darmo, na to aby ste išli do Madridu na prelome júla a augusta musíte mať dobrý motív a potom už vydržíte všetko.