Španielsky víkend III. – Madrid – Oviedo - Navelgas

Detaily

Uverejnené pondelok, 23. január 2012, 03:30

Autor: Braňo Martiš

Nechal som Madrid v piatkové ráno za sebou aj s dvomi kamarátkami a veľkomestskými horúčavami a nastúpil som do vlaku ktorý smeroval na sever krajiny. Mojim cieľom bola dedinka Navelgas spadajúca pod mesto Tineo blízko Ovieda. Tu sa konal španielsky šampionát v ryžovaní zlata a hudobný festival o ktorom som zatiaľ nevedel.

Z Madridu vlak odchádzal o 8.00 ráno. Na stanici som si kúpil vodu a bagetu do vlaku a sadol som si na svoje miesto. Vnútro vlaku pripomínalo lietadlo, pri každom sedadle bola prípojka na slúchadlá a na dvoch monitoroch bol pustený zahraničný film dabovaný v španielčine, čo mi veľmi nepomohlo, keďže tento jazyk neovládam. Zvuk sa dal nastaviť a tak isto aj niektoré zo šiestich rádií. Sedel som pri okne a mal som dobrý výhľad na krajinu.

Príchod do Ovieda sme mali až po 13.30, takže som mal pred sebou skoro pol dňa cestovania. Jednosmerný lístok z Madridu do Ovieda stál 36 EURO. Hneď na začiatku jazdy začal prechádzať vozňom uniformovaný steward a ponúkal pasažierom slúchadlá zabalené v krabičke s logom RENFRE – spoločnosti s ktorou som cestoval. K tomu dal ešte osviežovaciu utierku. Krásna krajina, ktorú som žiaľ videl ozaj z rýchlika – ukazovateľ rýchlosti preskakoval z čísel 200 km/h na čísla ukazujúce čas a teplotu – ubiehala za oknom.

Čím viac sme sa blížili k Oviedu tým sa reliéf viac vlnil a objavili sa skaly a hory. Občas bolo na obzore vidieť siluety čiernych býkov. Neskôr som sa dozvedel že sú pozostatkom dávnejšej reklamnej kampane na jeden alkoholický nápoj. Najprv sa národ búril, spisovali sa petície, dokonca niekoľko plechových býkov padlo za obeť skoro ako v pravej koride, ale po čase kampaň skončila a názov nápoja bol z kovovej čiernej konštrukcie odstránený a ostala len silueta býka. Pôsobí impozantne na rannom obzore. Dnes sú títo býci chránený pred poškodením pod hrozbou pokuty.

V Oviede, ktoré je asi také veľké ako Bratislava, je vlaková stanica asi 200 metrov od autobusovej. Veľké bolo moje sklamanie keď som nenašiel žiadny spoj a že priamo sa tam nedostanem (hľadal som na internete pred cestou ale a nenašiel som nič). V Španielsku je veľa lokálnych autobusových spoločností a kombináciou ich liniek sa dalo naozaj celkom dobre cestovať, ale žiaľ nie tam kde som chcel ja. Nerád cestujem s turistickým sprievodcom v ruke, ak tak mám len mapu a keďže som vedel že najbližšie väčšie sídlo je Tineo, tak som si kúpil lístok v cene asi 6 EURO na trasu trvajúcu asi hodinu a pol cez krásne lesy severného Španielska. Krajina mi prírodou pripomínala Slovensko.

Čím viac sme sa blížili k horám, tým som viacej ožil. Nemám veľmi rád horúčavy a tie mi v Madride dali dosť zabrať. Cesta hornatým terénom v autobuse aký na Slovensku jazdí len na diaľkové trasy ubehla rýchlo. V Tineu ktoré má veľkosť asi ako Kremnica alebo Banská Štiavnica som začal hľadať možnosť ako sa prepraviť ďalších cca 20 km do dedinky Navelgas, kde som mal byť jediným zástupcom Slovenska na španielskom šampionáte v ryžovaní zlata. Našiel som turistickú informačnú kanceláriu, čo bol vlastne stánok podobný novinovému a v ňom sedela španielka menom Nuria – územčistá kučeravá a hlavne anglicky hovoriaca baba. Keď som jej povedal čo je mojim cieľom, oznámila mi že mi žiadny spoj do Navelgas už nejde, ale že ked chcem tak ma tam odvezie keďže je z vedľajšej dedinky. Mala len podmienku že počkám do pol siedmej kým skončí v práci. Súhlasil som.

O stopovaní v Španielsku viem, aj keď nie som stopár, že nie je veľmi rozšírené, najčastejšie vám zastaví kamionista, aj to skôr cudzinec, ako domáci. Bol som rád že sa mi naskytla takáto možnosť dostať sa do cieľa. Vybral som sa na obhliadku mestečka Tineo. Hm, mal som ho prejdené celé asi za 20-30 minút, lebo je skutočne veľmi malé a tak som si len kúpil potraviny a vodu na večer prípadne ráno a sadol som si na lavičku blízko Nuriinho stánku. Bolo vidieť že ju veľa ľudí pozná, neviem o čom všetkom sa bavili keďže španielsky zatiaľ nerozumiem. Keď som videl, že nemá veľmi čo robiť, tak som prišiel bližšie a začali sme sa rozprávať. O Slovensku nevedela veľa, asi toľko čo ja o Španielsku, ale o ryžovaní áno – plagáty boli nalepené aj v Oviede a v Tineu skoro na všetkých voľných plochách.

Dôvodom bolo aj to že sa nekonalo len samotné ryžovanie ale aj hudobný festival španielskej, portugalskej, francúzskej a írskej ľudovej hudby. Čas počas nášho rozhovoru plynul a ani som nevedel ako, už sme sedeli v Nuriinom forde a uháňali do Navelgas.