Španielsky víkend IV. - Navelgas – Oro, oro!

Podrobnosti

Uverejnené: utorok, 24. január 2012, 03:30

Napísal: Braňo Martiš

Bezpečná a rýchla jazda s Nuriou v jej forde ma priblížila priamo do cieľa môjho celodenného putovania. Navelgas.

Zastavila hneď na prvom a ako som zistil neskôr jedinom, námestíčku v tejto malebnej horskej dedinke. Vyložil som si svoje veci z auta a keďže som nemal ani korálky a ani vreckový nožík ako mnohí cestovatelia v minulosti, podal som Nurii velikánsku čokoládu kúpenú predtým v Tineu. Oči sa jej rozsvietili a celá natešená ma objala. Bol som prekvapený toľkou srdečnosťou a tak som tam len tak stál ako taký brco. Neskôr som zistil že aj Španieli, tak ako aj Francúzi, sa pri stretnutí bozkávajú na líca – áno aj muži. Nuž, čo som mal robiť? Nuria sadla nazad do auta a odfrčala o dedinu ďalej a ja som tam ďalej stál utierajúc si jej lesk na pery z mojich líc.

Nahodil som si batoh na chrbát, panvicu zobral pod pazuchu a vykročil som k rieke, čakajúc že natrafím na tábor alebo aspoň lúku na stanovanie. Neprešiel som ani 10 krokov, keď sa na mňa vyrútila stále rozprávajúca starenka. Jej ústa sa nezastavili a ja som nerozumel ani slovo. Bolo to španielsky a ešte k tomu aj v nárečí, takže som bol bez šance jej rozumieť. Zrazu ma chytila za ruku a začala ma kamsi ťahať. Spomenul som si na film Kameňák a na babičku násilníčku a pri srdci ma pichlo. Však hádam nebude až tak zle, povedal som si a vykročil som za ukecanou babkou. Vek som jej nehádal, to sa nepatrí predsa. Bola oblečená v čiernom a usúdil som, že je asi vdova, čo sa neskôr potvrdilo. Zaviedla ma k sebe domov a usadila ma v kuchyni.

Stále pri tom rozprávala. Aj som jej asi trikrát povedal „No comprendo Espanol, el Slovaco“ ale asi mi nerozumela, alebo nechcela rozumieť, tak som už len nemo počúval a obzeral sa po jej príbytku. Zrazu kamsi zmizla a ja som ostal v izbe sám. Mala tam čisto ale pusto. Počul som buchot hrncov a príborov. Objavila sa vo dverách, v rukách polievková misa a tanier pod pazuchou. Vo vrecku zástery mala lyžicu. Í bisťu, vravím si v duchu, španielske prestieranie. Postavila predo mňa misu kapustovej polievky, podobnej ako sa u nás robievala na zabíjačke a odkrojila mi krajec chleba. Posunkom mi naznačila aby som sa najedol, tak som ju radostne poslúchol. Veď mám závislosť na jedle, tak ju musím nejako liečiť, nie?

Vonku sa už zošerilo, ja som dojedal tanier výbornej kapustnice a mäkký chlieb sa mi rozplýval na jazyku a tá žena stále rozprávala. Nevedel som čo mám robiť, ako jej naznačiť že jej nerozumiem, tak aby som ju neurazil (čo ak za dverami čaká nejaký jej dvojmetrový vnuk so sekerou v ruke?) Vtedy som si predsavzal, že ďalším jazykom ktorý sa naučím bude španielčina. Nakoniec som sa rozhodol že skúsim fintu fň. Začal som otvárať batoh. Babka spozornela a videl som že má záujem o jeho obsah. Robil som sa že to nevidím a otvoril som zdrhovadlo na vrchu batohu. Hneď na kraji som mal zabalené 4 tričká s obrázkom Kubka a Maťka – rozprávkových slovenských valachov. Jedno tričko som vybral a podal som ho tej starkej. Najprv chvíľu zápasila s celofánovým obalom, ale potom ho pomocou vreckového nožíka (ostal som kľudný - stále tu bola hrozba vnuka so sekerou!) rozčesla a tričko vytiahla a rozprestrela na stôl. Neviem aká bola jej konfekčná veľkosť a priznám sa že ma to vôbec nelákalo zisťovať, ale obrázok tancujúcich valachov ju nesmierne pobavil. Tak som sa usmial a podal som jej ruku a kývnutím hlavy som jej naznačil že odchádzam. Pochopila.

Pobalil som si batoh a vyšiel som von. Ukázaním na panvicu a stan a pokrčením pliec som sa jej "spýtal" na táborisko a ona mi rukou ukázala smer. Správny. Zamával som jej a zanechal som ju v dome s dvomi novými chlapmi, aj keď iba na tričku.

Táborisko som našiel hneď na konci dediny vedľa futbalového ihriska. Aj keď má Navelgas približne 300 obyvateľov z prostriedkov EU má vybudovanú školu, telocvičňu, požiarnu zbrojnicu (požiarnici sú po španielsky bombarderos – priznám sa myslel som si že sú to vojaci-bombardéri a že je tam základňa...mýlil som sa, však som človek), nemocnicu a policajnú stanicu. Ďalej tam bol bitúnok a píla a tiež kopec pasienkov.

Postavil som si stan a šiel som sa zaregistrovať do súťaže. Keď usporiadatelia zistili odkiaľ som, tak do mňa naliali tri poháre „vino tinto“ – červeného vína. Bolo mierne trpkasté ale veľmi osviežujúce a po celodennom cestovaní aj uspávajúce a tak som zaspal hneď ako som sa vrátil do stanu, dokonca ani do spacáku som sa nestihol navliecť. Ráno ma prebudila chladná sobota a rosa na pravej nohe, ktorá mi trčala do „predsiene“. Vymotal som sa von zo stanu.

Stanové mestečko čo tu počas noci vyrástlo malo približne rovnaký počet obyvateľov ako samotný Navelgas. Vyvesil som na stan malú slovenskú vlajočku, ako to býva na podobných súťažiach zvykom a keďže bolo na čase ísť do prvého vyraďovacieho kola, tak som sa pobral smerom k ryžovisku. Cestou som stretol pár španielskych zlatokopov a zlatokopiek s ktorými som sa spoznal na Majstrovstvách sveta v Zlotoryji v Poľsku a aj iných súťažiach. Boli milo prekvapení keď ma tam videli a večer sme to decentne oslávili.

Vyraďovacie kolo v súťaži dopadlo pre mňa dobre, aj to druhé - postúpil som do finále ktoré sa malo konať v nedeľu a tak som sa spokojný tešil na večerný hudobný festival. Na moje prekvapenie som sa nechtiac stal miestnym exotom, ba priam až „pouťová atrakce“. Neviem čo bolo presnou príčinou, ale bolo mi povedané že je to moje meno. Keď som sa predstavoval, tak sa skoro každý usmial. Meno Braňo je totiž podobné výrazu „braňa“ čo v lokálnom dialekte znamená pasienok pre kravy...s takýmto menom som nemohol ostať nepovšimnutý...a keď som ešte rozdal aj ďalšie tričká svojim španielskym kamarátom a kamarátkam a ponalieval z prinesenej borovičky, tak som bol premenovaný na „el Slovacco el locco“ niečo v zmysle „šialený Slovák“... nuž, lepšie ako doma sedieť a v nose si špárať...

Po nádhernom festivale, večerných dvoch pohároch „vino tinto“ a varenej kukurici, som sa v nedeľu skoro ráno vybral ryžovať do prírody. Mal som čas, finále mužskej kategórie bolo až poobede.

V Navelgas sa v minulosti zlato ryžovalo, je tam múzeum zlata a v okolí mnoho miest kde sa dá ešte zlato nájsť. Chce to len šťastie, čas a trpezlivosť. Na ručné šlichovanie nepotrebujete žiadne potvrdenie. Nemal som však také šťastie aby sa mi v prírode podarilo nájsť čo i len zlatinku. Neviem či to bolo nesprávnym výberom lokality, ale každopádne som sa vtedy rozhodol že do tejto lokality prídem určite ešte raz, či už ako turista, alebo ako zlatokop na súťaž (každý rok tam býva španielsky pohár a v roku 2008 tam budú Majstrovstvá sveta v ryžovaní zlata). Je tam krásne, 30 km na sever je more a okolo sú lesy a hory pripomínajúce Liptov alebo Oravu...

Čas finále sa blížil a tak som sa vybral nazad do tábora. Padol štartovací výstrel a ja som skončil na deviatom mieste, ako jediný zo Slovenska. (vačšia skupina Slovákov išla na Majstrovstvá sveta do Fínska a Majstrovstvá Švédska a tak vlastne do Španielska nemal kto ísť) Dostal som cenu útechy pre „Najvzdialenejšieho účastníka“. Tou cenou bola kniha o Don Quichotovi a celá, ale kompletne celá v španielčine.

Cestu nazad som absolvoval spolu z kamarátkou Martou a jej bratom na aute – sú z Madridu, tak som sa šťastlivo o 00.30 ocitol v postelisku.