Vždy keď sa zúčastňujem na zlatokopeckej súťaži, je veľmi zaujímavé sledovať ako niektorí diváci prejavujú záujem o priebeh súťaže. Niekto sa uspokojí s pohárom piva a je mu dobre v tieni stromov, čo je určite v horúcom teplom počasí príjemná odmena, ďalší sa poteší prepečenej klobáske, alebo minerálom zo stánkov, prípadne ho láka túžba skúsiť si nájsť svoje prvé zlato, no sú aj takí, ktorí prišli povzbudiť svojho favorita, či favoritku.

Povzbudzovanie na zlatokopeckej súťaži prináša, tak ako na každej inej súťaži množstvo pokrikov, poväčšine humorných. Okrem klasického „Do toho!“, „Davaaaaaaj!“, „Poďme, poďme!“ alebo „Go, go, go!“ (väčšinou na medzinárodnej súťaži) sú medzi divákmi „v obehu“ aj iné pokriky ktoré majú vyburcovať súťažiacich k čo najlepším výkonom.

V roku 2000 sme sa viacerí členovia Slovenskej asociácie zlatokopov a tiež aj neregistrovaní zlatokopi, zúčastnili MS v ryžovaní zlata v Poľsku, v starom banskom mestečku Zlotoryja.

Bolo pekné počasie, areál súťaže a kemp bol upravený - okrem klasických vymožeností ako sprchy, toalety a stánky s občerstvením boli v kempe, len pre túto súťaž, na holej lúke zriadené telefónne búdky a internetový stan. Po celej ploche sa tmolilo nespočetné množstvo zvedavých divákov a prospektorov (odhadom 4000 ľudí), ktorí túžili uspieť v jednotlivých súťažiach. Pri registrácii do súťaží sme zistili, že je zastúpená pomerne veľká skupina zlatokopov z Fínska (medzi zlatokopmi sú považovaní za veľmi úspešných súťažiacich - aj úradujúci majster sveta pochádza s tejto severskej krajiny). Ako je vám možno známe, fínsky jazyk patrí do jazykovej skupiny ugrofínskych jazykov – na priblíženie pre tých, ktorí nemali tú príležitosť počuť rozprávať Fínov, je to jazyk výslovnosťou podobný maďarskému jazyku.

Počas hlavnej súťaže sa Fínom darilo. Každého fínskeho súťažiaceho povzbudzovalo približne dve stovky divákov z tejto severskej krajiny, ktorí sem prišli len za týmto účelom – povzbudiť svojich krajanov na MS (pre porovnanie, slovenská výprava mala celá, vrátane detí a vodiča autobusu, zhruba 50 členov).

Celej skupine „severských rowdies“ velil jeden človek – starší chlapík, výzororom silne pripomínajúci alpského škriatka – ale z hlasom tak silným, že by prekričal aj štartujúce lietadlo. Tento človek mal v ruke papier z napísanými heslami na skandovanie, ktoré boli samozrejme vo fínštine a niekedy doslova „predspieval“ celý pokrik, ktorý hneď na to celá skupina po ňom zopakovala. Bolo to samozrejme spojené s mohutnou gestikuláciou, mávaním zástav a potleskom, čo určite podporilo fínskych súťažiacich v klaimoch.

Slovenská skupinka si našla miesto v hľadisku hneď vedľa fínskych „fans“. Keďže sa s niektorými poznáme, tak sme sa pozdravili a tí ktorý boli schopní komunikovať v angličtine aj prehodili pár viet.

Ako sa dalo čakať, tak ako vždy keď sa stretnú zlatokopi, došlo na vzájomné podpichovanie. Začalo to celkom príjemne – v každom kole v ktorom súťažili fínski zlatokopi a nesúťažili slovenskí sme sa pridali k Fínom a povzbudlili spolu s nimi ich prospektora, a to isté sa dialo aj naopak – fíni povzbudili Slováka, ale len vtedy ak nesúťažil v tom istom kole aj Fín. Táto obojstranná fanúšikovská spolupráca však čoskoro skončila. Príčina bola jednoduchá – do ďalších kôl postupovalo stále viac Slovákov ale aj Fínov a tak sa stávalo, že v jednom kole boli vedľa seba aj traja-štyria Fíni a dvaja-traja Slováci, čo samozrejme fanúšikov rozdelilo a každá skupina povzbudzovala tých „svojich“. A tu sa začali prvé prekáračky.

Hlavný predspevák fínskej skupiny začal recitovať veľmi dlhý pokrik, ktorý sa aspoň podla počutia rytmicky rýmoval (pre ilustráciu uvádzam len časť fonetického prepisu, čo som si zapamätal-znalci ospravedlňte moju fínštinu): „ Akä paare Suomi poikä, Akä paare moere moika“. To nás trochu zarazilo, ale nie na dlho.

Rozhodli sme sa, že hoci sme v početnej nevýhode, tak trochu Fínov potrápime. Jeden z nás, tuším to bol Starý Medveď, sa postavil a začal: „Aka fuka funda luka, funda káva keven duka, ak fuk, funda luk, funda káva keven duk“. Po ňom sme to všetci zopakovali tou najväčšou razanciou v hlase akou sme boli schopní.

Fíni, ktorí poznali klasické slovenské pokriky, boli ako obarení. Keďže im naše povzbudzovanie pripomínalo ich rodnú reč, no nerozumeli významu – priznám sa že dodnes neviem čo presne táto detská riekanka znamená - prestali na chvíľu pokrikovať na svojich zlatokopov a s údivom v hlase sledovali čo to kričíme. Ich prekvapenie sme využili na ešte väčšie ovácie. Úsmev na tvárach tých ktorí rozumeli tejto riekanke bol odmenou za ďalší podarený zlatokopecký gag.

Texty sloganov, ktoré sme si pri lúčení po skončení súťaže vymenili sa, žiaľ nezachovali - rozmočili sa vo vrecku plaviek...

Viac článkov na: http://martis.blog.sme.sk/

---