Čo píšu iní
Vyhľadávanie v slovenských a českých zlatokopeckých stránkach.
Zlatokopecká svadba
- Detaily
- Uverejnené štvrtok, 12. január 2012, 04:30
- Autor: Braňo Martiš
Ako áno, ako nie, dvaja členovia Kremnického klubu zlatokopov sa rozhodli povedať si vzájomné ÁNO a uzavrieť manželstvo. Stalo sa to pred pár rokmi...
Nevesta pochádza zo severu Slovenska a tak sa svadba konala tam - obrad v kostole, vystrojení hostia, kytice, koláče, všetko tak ako si plánovali a chceli. V klube sa všetci poznáme – čo do počtu členov sme menší klub, ale o to pevnejšie sú vzťahy. Rozhodli sme sa že svadobčanom pripravíme malé prekvapenie. Keď nám "oficiálne" doručili svadobné oznámenie, tak sme sa „akože“ začali dohadovať koho vyšleme ako zástupcu za celý klub pogratulovať do kostola – na hostinu bola pozvaná len naozaj najbližšia rodina. Svadobné prípravy bežali ďalej mimo nás, až nadišiel osudný deň.
Bolo sychravo a svadba sa konala v kostole. Tu po obrade vybratí dvaja zástupcovia za klub pogratulovali, odovzdali kyticu a občerstvili sa „predkostolným pohostením“. Potom sa odobrali preč, nakoľko neboli medzi pozvanými svadobnými hosťami. Neodišli však ďaleko. Pár desiatok metrov odtiaľ parkovali naše autá, plne obsadené členmi klubu. A samozrejme aj v patričnej dobovej úprave – klobúky, kabáty, bagandže, deravé rifle, šatky, ryžovacie panvice atď. Počkali sme kým sa svadobčania odoberú na hostinu a tak aby nás nevideli sme vyrazili tým istým smerom – naši dvaja gratulanti ktorí zároveň nenápadne zistili že svadba sa koná v Bielom potoku sa už prezliekali do svojich „ryžovacích habitov“.
Dorazili sme na miesto. Vonku pršalo, pod prístreškom postávali len dvaja-traja fajčiaci hostia. Pripravili sme si všetky rekvizity a vybrali sa smerom k nič netušiacim svadobčanom. Cez okno sme videli a počuli že prvé tanečné kolá už práve odzneli a že je servírovaná polievka. Počkali sme teda kým sa hostia najedli a potom sa to začalo.
Zahalili sme si šatkami tváre a vrútili sme dnu. Dvere sa rozleteli, hostia zostali v nemom údive, len mladomanželia sa prebrali zo šoku ako prví lebo začali spoznávať jednotlivých členov klubu. DJ-a sme s nožíkom – príborovým - v ruke požiadali aby zahral pieseň od Michala Tučného „Báječná ženská“ a vyzvali sme mladých aby predstúpili. Hostia začínali zisťovať že ide o zábavu a že nehrozí žiadne nebezpečenstvo a tak venovali pozornosť nám a nie jedlu.
Ženích aj nevesta už stáli pred našim zástupcom. Ten ženíchovi prečítal dekrét ktorým mu bolo udelené právo, ale aj povinnosti, na údržbu vybraného klajmu – v tomto prípade manželky. Ako dôkaz svojej zručnosti musel ryžovať zlato pred všetkými z hodinového sklíčka, čo je dosť obtiažne. Samozrejme, piesok ktorý sme mu dali na ryžovanie neobsahoval žiadne zlatinky a tak aj keby sa veľmi snažil, nič by nenašiel. Potom keď skončil, vyzvali sme nevestu aby mu pomohla a nasypali sme im na sklíčko nový piesok. Ten už zlatinky obsahoval, ale riziko bolo v tom že sklíčko museli držať spolu. Podarilo sa im to však a našli všetkých 7 zlatiniek.
Nasledovali gratulácie aj od ďalších členov klubu a pár spoločných tancov – pri jednom z nich sa mi podarilo nevestu predčasne odčepčiť vlastným klobúkom - nazval som ten tanec „zlatokopecká odčepčovačka“. Po asi 20 minutách sme sa rozlúčili s roztancovanými hosťami a vypravili sa na cestu domov, nechajúc svadobčanov ich osudu. Cestou sme sa ešte zastavili v jednom hypermarkete, kde si možno ešte dodnes strážna služba púšťa záznam z priemyselnej kamery na ktorej je zachytený chlap s klobúkom a v plášti ako sa preháňa na kolobežke po športovom oddelení. Trvalo to krátko, ale aj svadba a aj kolobežka bol ďalší zážitok ktorý sa nedá vziať.
Bolo sychravo a svadba sa konala v kostole. Tu po obrade vybratí dvaja zástupcovia za klub pogratulovali, odovzdali kyticu a občerstvili sa „predkostolným pohostením“. Potom sa odobrali preč, nakoľko neboli medzi pozvanými svadobnými hosťami. Neodišli však ďaleko. Pár desiatok metrov odtiaľ parkovali naše autá, plne obsadené členmi klubu. A samozrejme aj v patričnej dobovej úprave – klobúky, kabáty, bagandže, deravé rifle, šatky, ryžovacie panvice atď. Počkali sme kým sa svadobčania odoberú na hostinu a tak aby nás nevideli sme vyrazili tým istým smerom – naši dvaja gratulanti ktorí zároveň nenápadne zistili že svadba sa koná v Bielom potoku sa už prezliekali do svojich „ryžovacích habitov“.
Dorazili sme na miesto. Vonku pršalo, pod prístreškom postávali len dvaja-traja fajčiaci hostia. Pripravili sme si všetky rekvizity a vybrali sa smerom k nič netušiacim svadobčanom. Cez okno sme videli a počuli že prvé tanečné kolá už práve odzneli a že je servírovaná polievka. Počkali sme teda kým sa hostia najedli a potom sa to začalo.
Zahalili sme si šatkami tváre a vrútili sme dnu. Dvere sa rozleteli, hostia zostali v nemom údive, len mladomanželia sa prebrali zo šoku ako prví lebo začali spoznávať jednotlivých členov klubu. DJ-a sme s nožíkom – príborovým - v ruke požiadali aby zahral pieseň od Michala Tučného „Báječná ženská“ a vyzvali sme mladých aby predstúpili. Hostia začínali zisťovať že ide o zábavu a že nehrozí žiadne nebezpečenstvo a tak venovali pozornosť nám a nie jedlu.
Ženích aj nevesta už stáli pred našim zástupcom. Ten ženíchovi prečítal dekrét ktorým mu bolo udelené právo, ale aj povinnosti, na údržbu vybraného klajmu – v tomto prípade manželky. Ako dôkaz svojej zručnosti musel ryžovať zlato pred všetkými z hodinového sklíčka, čo je dosť obtiažne. Samozrejme, piesok ktorý sme mu dali na ryžovanie neobsahoval žiadne zlatinky a tak aj keby sa veľmi snažil, nič by nenašiel. Potom keď skončil, vyzvali sme nevestu aby mu pomohla a nasypali sme im na sklíčko nový piesok. Ten už zlatinky obsahoval, ale riziko bolo v tom že sklíčko museli držať spolu. Podarilo sa im to však a našli všetkých 7 zlatiniek.
Nasledovali gratulácie aj od ďalších členov klubu a pár spoločných tancov – pri jednom z nich sa mi podarilo nevestu predčasne odčepčiť vlastným klobúkom - nazval som ten tanec „zlatokopecká odčepčovačka“. Po asi 20 minutách sme sa rozlúčili s roztancovanými hosťami a vypravili sa na cestu domov, nechajúc svadobčanov ich osudu. Cestou sme sa ešte zastavili v jednom hypermarkete, kde si možno ešte dodnes strážna služba púšťa záznam z priemyselnej kamery na ktorej je zachytený chlap s klobúkom a v plášti ako sa preháňa na kolobežke po športovom oddelení. Trvalo to krátko, ale aj svadba a aj kolobežka bol ďalší zážitok ktorý sa nedá vziať.
Najčítanejšie články
